Príchod z neznáma

Dug bol prekvapený že sa Amberi tak rýchlo priznala. Myslel, že bude zapierať a zapierať, no jej slová teoreticky všetko urýchlili. Ich šéf len spokojne prikývol. "Takže tu môj priateľ hovorí pravdu." Povzdychol si a zamyslene si pošúchal po brade. "A myslíte že vám to prejde len tak?" Vyhadzovači siahli po svojich blasteroch, rovnako aj ostatní. "Idete s nami. Hýbte sa." Prikázal zabrak a jasne vám dal najavo, že ak ich nebudete nasledovať, stane sa niečo horšie. Majsterka eskaláciu tejto situácie neprehliadla. Rázne sa postavila, pričom na seba zaujala všetku pozornosť, mierne odrhnula svoju róbu a položila ruku na svoj meč. "Vypadnite." Vyriekla výhražne a pohľad uprela priamo do očí zabraka. Napätie sa v tejto chvíli dálo krájať. Nikto nevedel ako reagovať. Vyhadzovači nepokojne sledovali šéfa a zároveň každý váš pohyb, dug už čakal na prvé výstrely a zabrak trpezlivo premýšľal. Chcel bojovať proti Jediom? Nedajbože Sithom?

Povzdychla som si. Presne som vedela, kam to po jeho slovách.. alebo skôr príkaze pôjde. No, očividne to nešlo niekedy vždy tou dobrou cestou. Postavila som sa tak, aby som bola majsterke chrbtom. V podstate sme si takto obe kryli chrbát a sama som si zo záhybu vesty vytiahla moju predĺženú rukoväť svetelného meča. Nič som však nehovorila, majsterka povedala dosť silný.. argument? Či vyhrážku? Kto vie. Keď však Zabrak váhal, len som prevrátila očami.
"Pozrite sa.. aj keby ste nás nejakým zázrakom porazili.. koľkatí z vás zomrú? Minimálne polovica.. a kto sa chce v tej polovici nachádzať? Ty?" Spýtala som sa prvého strážnika, ktorý sa predo mnou nachádzal. "Alebo ... ty.. a ty ... a ty.." Prechádzala som pohľadom od jedného, k druhému. "Prosím.. nechajte nás na pokoji. Neprišli sme sem z tohto baru spraviť jatká. Vypijeme si svoje pitie.. zaplatíme za neho.. a po tom odídeme.. nikomu sa nemusí nič stať." Môj pohľad ostal na hlavnému Zabrakovi.

Stačil jeden nesprávny pohyb, jedno slovo a v bare by sa spustila obrovská bitka. Mnoho z nich by to neprežilo. Aj ak by vás zabili, stálo by ich to príliš. Zabrak zvažoval svoje možnosti. Uprel pohľad na meč majsterky a potom pozrel na Amberi. V očiach sa mu varila krv, no zároveň nechcel zbytočne umrieť kvôli takejto hlúposti. Napokon ho presvedčil dug, ktorý to celé započal - pošťuchol šéfa a naznačoval aby okamžite odišli. Rozmyslel si to. Kto by povedal že sa neoplatí bojovať na život a na smrť kvôli obsadenému stolu a ovplyvneniu dvoch hlupákov? "Von s vami. Nechcem vás tu už nikdy vidieť. Okamžite." Rozhodol zabrak a ukázal na východ z baru. Drinky vás rozhodne nenechal dopiť. Ak by ste zostali, hrozil ďalší konflikt, a to jednoducho nestálo za to. Majsterka aj napriek tomu dopila čo jej zostalo v pohári a bez slova odchádzala. Amberi ju samozrejme mala nasledovať.

Na chodbe, rovno pred vstupom do baru, kde postávalo zo tucet ľudí jej Daina uštedrila poriadne bolestivú facku. A čo ešte malo nasledovať, to Amberi mohla len tušiť.

Nemusel mi hovoriť dva krát. Rukoväť som schoala do záhybov vesty a vydala som sa za majsterkou ktorá.. ešte dopila svoj alkohol. Keď som videla ako to stiahla tak.. tak som tak nejak vedela čo ma čaká. Už teraz bol môj krok neistý a schválne som trocha zaostávala.

Aj tak mi to však nepomohlo. Strelila mi takú facku, že som sa až zatackala a vrátila som jej minimálne rovnako nepríjemný pohľad. Bol plný vzdoru a .. hnevu? Rozhodne ho zo mňa mohla cítiť. Bolo však ťažké posúdiť, či to bol hnev mierený na ňu, alebo či som bola nahnevaná samú na seba. Rukou som si mimovoľne chytila miesto, kde budem mať poriadny fľak a len som dosť stuhnutým spôsobom čakala, čo bude ďalej. Nemohla som povedať, že som sa majsterky trocha nebála.. predsa len z nej išiel istý.. rešpekt. No aj cez to stačil len kúsok, aby som vyletela aj ja.

Vzdorný pohľad majsterku ešte viac nahneval, akoby už nebola dosť. "Hlúpe dievča." Zavrčala a skoro jej strelila druhú facku, no tentoraz sa dokázala kontrolovať. Rád a ostatní majstri by jej takéto správanie zrátali, ale ju to nezaujímalo. Ona mala vlastné metódy, a drzých učňov zvládala perfektne. "Prečo si im rovno neodsekla ruky? Za jednu otázku! Aké ťažké je ospravedlniť sa, vstať a odísť?" Kričala pričom sa jej hlas každým slovom zvyšoval. Návštevníci baru radšej odstúpili alebo rovno odišli. "Nie si na Tatooine alebo v kdejakej diere." Daina ju schmatla za golier a prudko odtiahla nabok, mimo cudzie uši. "Chceš aby celá táto zosraná jachta vedela, že sme sem prišli? Vieš koľko lovcov Jediov poletuje po galaxii?" Pre istotu ňou poriadne zatriasla no potom ju konečne pustila. Vedela že trocha vypenila, no nemala na výber. Ako inak sa Amberi mala naučiť opatrnosti? "Môžeme dúfať, že tvoja tuposť neohrozila celú túto misiu." Krútila hlavou majsterka a premýšľala čo spraviť ďalej. V bare chcela s Amberi niečo prediskutovať, ale tieto okolnosti ju rozladili. "Nadelím ti prácu a urobíš čo poviem. Perfektne a bez reptania. Okrem toho máš zakázané použiť akýkoľvek prejav Sily. Alebo svoj meč."

Nechápala som ju. Tak nejak som bola presvedčená o tom, že to ona bola tá, ktorá prvá poukázala na meč. Ja som.. ja.. proste som tomu nechápala. Prečo máme moc ktorú nemôžme použiť? Však sama majsterka by sa mnoho krát zachovala úplne rovnako, ako ja.. asi? Úprimne ma trocha desil fakt, že myšlienka tam teraz vojsť a všektých pre istotu "umlčať", mi neprišla až taká hrozná.. určite lepšie ako počúvať majsterku. Odvrátila som od nej zrak a len som sa po chvíľke vymámila z jej zovretia. Teda až po tom, čo ma odvliekla preč. Napravila som si oblečenie. Trucovala som, no len potichu. Nedovolila som si na majsterku zvýšiť hlas.. zväčša. No ak som niečo neznášala nadovšetko. Bolo to práve to, čo teraz majsterka spravila.. zadeliť mi niečo.. absolútne.. proste.. naštvane som vybrala rukoväť môjho meča a hodila majsterke k nohám. 
"Pre mňa za mňa, nech sa celá misia doserie!" Zavrčala som naštvane. Zniesla by som hocičo.. pokojne aj tretiu facku, štvrtú.. piatu.. ale toto? Ustúpila som o pár krokov, na čo som sa rozbehla do najbližšej uličky. Potrebovala som preventilovať a trocha.. no.. trocha upustiť paru.. teda skôr vypustiť.

Amberi sa prerátala. Jej reakcia, podobne ako v bare, nebola vhodná a situáciu odhadla veľmi zle. Daina sa zväčša tvárila ako Jedi, no Amberi o jej minulosti nevedela mnohé veci. Tie veci nevedel ani Rád, a ak by sa o nich niekto dozvedel, majsterka by na pôdu akadémie už nikdy nevstúpila. Akonáhle odbehla do uličky, silný prúd neuveriteľnej Sily schmatol jej telo, ruky aj nohy, otočil ju a priviedol naspäť priamo k majsterke. Jej oči sa tentoraz zmenili. Amberi si v nich všimla niečo, čo tam nikdy nevidela. O niečom takom len počula. Ak by to mala zo svojich obmedzených skúseností zaradiť, rozhodne sa nepodobala na niekoho z Rádu. Jej hnev bol hmatateľný a... mocný. V tejto chvíli nebola Jediom. Keď okolo prechádzal náhodný okoloidúci, pri pohľade na majsterku rýchlo zutekal. "Ty neúctivé škvŕňa. Urobíš čo poviem alebo sa budeš tri dni zvíjať v bolestiach, ktoré si ani nevieš predstaviť." Potichu, ale prísne povedala majsterka. Jej oči museli byť snáď čierne, priam naháňali strach. Amberi vedela, že surové utrpenie Silou dokázali priniesť len schopnosti Sithov.

Myslela som si, že proste.. zdrhnem. No to vôbec nebolo tak jednoduché. Zrazu som pocítila ten.. závan.. a to ako sa moje nohy odlepili od zeme a ja som priletela späť priamo k majsterke. Nechápavo som sa na ňu pozerala. Vedela som že je mocná ale.. takto? Nahlas som preglgla a stačil len jeden pohľad do jej očí, aby som vedela že .. mám naozaj problém. Taktiež stačil len jeden pohľad na to, aby všetka taká.. tá prirodzená drzosť a hnev vyprchali. Navnadil ich strach.
Rýchlo som prikývla hlavou, asi tak desať krát. Ani som si neuvedomila, ako som sa začala potiť. Proste som chcela aby to prestalo.. tento pocit, ten jej pohľad.. a tá moc, ktorú nado mnou mala. Bolo to nepopísateľné.

Keď bolo jasné že sa Amberi uvedomila a konečne zistila že veci nemá pod kontrolou, majsterka ju spustila na zem. Ten hrôzostrašný pohľad a prezenciu rýchlo vystriedal milý úsmev, ktorý by sa dal za istých okolností zameniť s krutým úsmevom. "Výborne. Môžeme pokračovať?" Spýtala sa Daina už svojím starým, viac dobráckym, spôsobom. Jej transformácia bola strašidelná. V jeden moment sila a hnev prírody, v druhý jednoduchý majster Jedi. Amberi ju v tom druhom stave nikdy nevidela. Ale ak znova chcela, vedela presne ako na to. Majsterka sa aj napriek všetkému tvárila trocha ospravedlňujúco. Možno to predsa len trocha prehnala. Správanie Amberi vyplavilo na povrch staré emócie, ktoré už dávno zahladila. Alebo si to aspoň myslela. "Stále potrebujem odísť na nejaký čas. Chcem aby si niečo počas mojej neprítomnosti spravila." Pokračovala Daina, zdvihla zo zeme jej meč a podala ho naspäť Amberi.

Znova som prikývla. Nebola som si istá, či sa pri nej zmôžem na nejaké slovo po tom, čo som teraz v podstate zažila. No posnažila som sa znova zachovať svoju.. rovnováhu a rozvážnosť. Bolo to celkom ťažké, keď som cítila, ako sa mi prepotený top lepí na chrbát. Aspoň som však mohla dýchať. 
Pozrela som sa na meč, ktorý mi podávala a len som ho pokorne zobrala, na čo som ho schovala do záhybov mojej vesty.
"D..dobre.." Prehovorila som. Rozhodne môj hlas normálny nebol. Nezažila som každý deň pocit absolútnej, ale úplne absolútnej bezmocnosti. Určite by to nebolo niečo, na čo by som si rada zvykala. Úprimne? vyhýbala som sa pohľadu do očí majsterky. Čo keby som tam znova videla "to" ?